Pozerám sa z okna. Vidím ulicu plnú ľudí. Smejú sa aj plačú, milujú a nenávidia sú takí ľudskí. Zmohol som sa na úsmev plný strachu a pochybností. Ako som sa sem dostal? Sem do ticha štyroch stien. Kde už len vidím svet aj ho počujem, ale už nie som jeho súčasťou.
Tak ako každé ráno som sa aj v tento osudový deň zobudil. Bol to deň, ktorý mi mal zmeniť celý život. Bol to deň s tým jediným osudovým rozhodnutím, ktoré som urobil a už nikdy nebude cesta späť. Späť z tohto kolotoča falošných nádejí, strachu, zlých kamarátov a nesprávnych rozhodnutí. Bol to deň, keď som to skúsil prvýkrát. Namiesto veľkej písomky z matiky som sa len tak s partiou kamarátov išiel bezcieľne flákať. Rozhodol som sa. Bolo to krásne. Bol som dospelý. Nemusím chodiť na matiku. Na čo? Ale v mojej novej partii mi nebolo celkom dobre. Všetci fajčili a pili a po chvíli sa mi zdalo, že sa všetci veľmi dobre bavia. Všetci až na mňa. Zľakol som sa. A čo tá škola? Čo ak ma tu niekto uvidí? Jeden z mojich kamarátov si asi všimol moje pochybnosti. Do jednej ruky mi dal fľašu a do druhej cigaretu. Tak akosi to celé začalo. Hneď som pocítil úľavu. Vyslobodenie! To sladké vyslobodenie od zbytočných povinností bežného života. Necítil som zodpovednosť ani strach, smútok bol preč. Život sa stal nádherným. Ó, áno, ale potom prišlo prebudenie. Prišlo tak skoro, a ja som chcel ešte spať. Pocit zodpovednosti bol späť. A dvojnásobne väčší. Potreboval som dohnať zameškaný deň. No namiesto toho som opäť siahol po cigaretách. Stali sa pre mňa drogou. Načo sa trápiť? Načo niesť na pleciach to ťažké utrpenie ďalšieho dňa? Kamarát si už ale pýtal peniaze. Dal som mu ich, nemal som s tým problém. Už som sa nevedel vyhnúť otázkam mojich starých kamarátov a rodiny. Nadával som im. Hlúpo a škaredo. Čo odo mňa chcú. Nech mi dajú pokoj. A potom som to chcel znova a znova... Ale už som nemal čím zaplatiť... tak súrne som to potreboval....cigaretu, niečo hocičo. Som závislý. A čo moje telo? Potrebujem...
Pozerám sa z okna. Bez života. Röntgen ukázal rakovinu pľúc. Život je tvrdá cena. Je to viac ako som ochotný zaplatiť. A kto z mojich „kamarátov“ tu teraz stojí pri mne? Nikto. Som sám a túžim žiť. Ale pre koho? Komu by som chýbal?
A v tom to prišlo. Moja rodina. Do mojej izby prichádzali postupne jeden po druhom a každý niesol v ruke ružu. Moji starí kamaráti. Prišli všetci. Po líci sa mi skotúľala slza. Tak veľmi ich potrebujem. Tak hlúpo som ich zaslepený tými falošnými nevidel. A teraz sa už pozerám. Vidím ich tu stáť. Prišli za mnou. Ako som im to mohol urobiť?
Komentáre
:)